piatok 5. decembra 2014

Teta

Dnes je veľmi veľmi špeci deň. Stala som sa tetou, ja! A moja sestra teda mamou a celé je to strašne zvláštne a neuveriteľné. Akokoľvek pateticky to vyznie, veď len teraz sme sa hrávali na pieskovisku, fajčili tajne prvé cigarety a nadávali na chalanov, ktorí sľúbili, že zavolajú, a oni nezavolali. Ako mohli, veď mali 14 a my sme si mysleli, že to je už zrelý vek na chodenie. Figu borovú! Čo je to zrelý vek, som zistila až dnes (samozrejme nepriamo). Nič nemôže byť zrelšie a dospelejšie ako porodiť dieťa. Neviem si ani len predstaviť, aké to musí byť. A moja sestra má za to veľký obdiv a vlastne všetky ženy, čo to už majú za sebou. 

Takže sme sa dočkali krásnej (pred)mikulášovskej nádielky a som na malú moc zvedavá. Rozmýšľala som, akou tetou budem, a napadla ma jedine Phoebe z Priateľov. Budem tá crazy fun aunt, ku ktorej bude malá dobiehať, keď bude mať prúser, a bude očakávať, že ja ju pochopím a nejak to vyžehlím. Budem ju učiť na gitare a vegetariánstvu, za čo ma asi jej rodičia nepochvália, budem jej kupovať šibnuté veci zo sekáča, ktoré nebude chcieť asi nosiť a viem si predstaviť, že si o pár rokov štrngneme pivom na Pohode, alebo zapálime fajku mieru. 

Vitaj na svete, malá neterka!

Neterka ako škvrnka, keď prvý raz zistili, že existuje


streda 5. novembra 2014

Missing the daylight

Nenávidím zmeny časov. Teda hlavne ten z letného na zimný. Považujem to za totálny prežitok a až raz budem prezident, zruším to, sľubujem! Nedostatok denného svetla sa na mne v poslednom čase prejavuje nervozitou, melanchóliou a virózami, ktoré ma dlhé mesiace obchádzali. Skorá tma zasahuje aj do môjho dresscodu a nejak automaticky siaham po čiernej farbe. A v podniku si už ani nedávam pivo, ale čaj. Ak sa mi vôbec do nejakého podniku chce. Keď vyjdem po šichte do tmy (áno, aj bohémovia si na sebe musia nejako zarábať), na moje inak veľmi obľúbené tralalákanie sa po meste nemám ani náladu. Chcem len posteľ, jedlo a The Office (už závislosť). Getting old?! 
A aj keď je v týchto dňoch asi posledný záchvev pekného počasia v tomto roku (áno, to som hovorila počas tejto jesene už veľakrát, ale šípim, že toto bude už asi ozaj naposledy), užívam si ho jedine chvíľkovým pobytom na našej work teraske s naozaj magnifik výhľadom.
A ako vnímate skorú tmu vy? Vadí vám to, alebo je vám to jedno?

Workview



streda 29. októbra 2014

Importance of balcony

Balkón považujem za jednu z najdôležitejších "miestností" každého bytu a to aj napriek tomu, že sa na ňom človek počas roka vyskytuje zo všetkých izieb najmenej. Znižuje klaustrofóbny pocit zo štyroch stien a keďže väčšina z nás nemôže ísť žiť do lesa (aj keby sme si to možno želali), je to jediná možnosť konektnúť sa aspoň trochu s prírodou. Osobne patrím k ľudom, ktorí by si byt bez balkóna nikdy nekúpili.
Ten náš je (aspoň jeho odfotená polovica:P) jedným z najkrajších kútov bytu a keďže mu už končí tohtoročná sezóna, nostalgicky mu venujem tento post. Považujete aj vy balkóny za rovnako dôležitú súčasť vašich obydlí, alebo je vám to jedno?


nedeľa 12. októbra 2014

Indian summer continues...



Aj keď bolo toto leto počasím viac menej nahouby, som rada, že aspoň to babie ostalo tým, čím bývalo a uplynulý víkend (a posledný týždeň) vynáhrádza všetky tie predchádzajúce nehostinné dni. Ísť v polke októbra na celý deň von len tak v krátkom tričku, to je niečo! A keďže človek nikdy nevie, kedy to môže byť na dlhú dobu naposledy, bolo to treba využiť a urobiť si ďalší výletík. Tentokrát padla voľba na novú cyklotrasu Jurava a určite odporúčam.

Teda, pravdu povediac, keďže ešte trasa nebola dokončená (oficiálne sa otvára 19. októbra - jak múdre a slovenské- akurát na zimu, ale termín volieb si nevyberáme, že ano), nebola ešte bohvieako označená a párkrát sme z nej zišli, zablúdili, krúžili a... no radšej o tom pomlčím. Trasa začína niekde pri ulici Tupého nad Hlavnou stanicou (železničnou) a vedie popri račianskych viniciach. Jasne označená začala byť až nad Karpatským námestím (tam, kde sa točia električky) a tam sa už stratiť (predpokladám) nemôžete a vyrazíte priamo do Svätého Jura. Pre tých, čo by si (ako my) mysleli, že to bude ďaleko, mám správu (pre niekoho dobrú, pre niekoho zlú) - nie je - ste tam za cca 15 minút. Najdlhší čas tak zožral úsek medzi Starým mestom a Račou (Rača je dosť veľká). 
Samotný Svätý Jur je úplne super - pekné malé mestečko/dedinka, kde panuje príjemná pokojná atmosféra a vychytali sme aj jablčné hodovanie, tak čo si želať viac (Ok, jedno mínus predsa len bolo - reštaurácia Korzo, kde išli pre čapovanú Kofolu asi až do mesta jej pôvodu - českého Krnova - inak si to dlhočizné čakanie na ňu neviem vysvetliť). 
Keďže sme z Bratislavy vyšli až trochu neskôr, do Vajnor, kam cyklotrasa pokračuje, sme už nešli. Nabudúce však určite dáme aj to. Takže decká, prevetrajte svoje tátoše a vydajte sa do Jura, burčák ešte stihnete (a snáď nenafúkate).

Nad Račou - potom sme zle odbočili a bolo po srande...Ale iba nachvíľu:)








Gone Girl

Nie príliš často chodím do kina na americké thrillery, ale tentokrát som sa nechala zlákať vlnou hypu a dala som ospevovanej Gone Girl šancu. Vraví sa, že film je dobrý vtedy, ak vám z hlavy nevyfučí aspoň pár dní a ja som si naň spomenula ešte takmer týždeň po, čo je určite dobré znamenie.

Režisér filmu David Fincher toho netočí až tak veľa, ale keď už sa tak stane, je to poväčšine kult. Svojská a charakteristická atmosféra je asi to, čím najviac prispeje do každého svojho filmu a robí ho nezameniteľným. Svoje určite okrem melancholickej, sivej a chladnej kamery pridáva aj naozaj ťaživá hudba a celé vás to naozaj rýchlo vcucne do deja a nasledujúce dve a pol hodiny nepustí. Pri tomto filme si ale dlhú stopáž ani neuvedomujete, čo je vždy plus. Film je skvelým obrazom (nielen) amerického národa, ktorý sa krásne a ľahko necháva opantať mediálnou manipuláciou a tak ako ním, manipuluje aj vašou hlavou a počas filmu sa pristihnete, že už vlastne ani neviete, komu fandiť a koho neznášať. Až na ten trošku spackaný koniec pre mňa určite jeden z naj filmov roka. 9/10. 
Videli ste ho už aj vy? Čo naň vravíte?

P.S. Ak sa vám bude zdať záver nelogicky ukončený, odporúčam vyhľadať si na webe, aký bol záver knihy (keďže bol film natočený podľa knižnej predlohy), zodpovie vám to pár otázok.

nedeľa 5. októbra 2014

Rozmaznaný otec

Odkedy som zistila, že sa moja milovaná nátierka Baba Ganoush preloží ako "rozmaznaný otec", už jej nepoviem inak. Predstavujem si, ako asi v starom Egypte tento názov vznikol. Dcéra ju urobila svojmu otcovi a odkedy ju prvýkrát ochutnal, už ju od nej žobronil každý deň, hádzal sa o zem a vrieskal, až mu ju musela urobiť znova. Dcéra oľutovala, že tak rozmaznala svojho otca, ale už s tým nemohla nič urobiť. Ale ani sa mu nečudujem, Baba Ganoush je tak dobrá, že by som ju jedla kľudne každý deň. No dobre, to asi nie, lebo ako raz povedalo jedno dievčatko vo vlaku - "aj keď mám fornetky najradšej, nemôžem ich jesť každý deň, lebo by sa mi zunovali" (odkedy sú tie decká také múdre?!), prezradím vám však môj vypilovaný recept, ktorým ohúrite aj vyššiu spoločnosť (čo síce nemôžem potvrdiť, lebo sa s takou sa nestretávam, ale jeden nikdy nevie).



Najlepšia vec na celej tejto nátierke/pomazánke/dipe je, že urobí veľa muziky za málo peňazí. Teda obzvlášť vtedy, ak si vyrobíte pastu tahini podomácky, ale aj s kupovanou, ktorá vám vydrží v chladničke dlho, je to stále super pomer. V čajovniach (inde som ju predávať nevidela) jednu porciu predávajú aj za 4,- eurá, čo je trošku tú mač. Cheat the system a urobte si za tú (aj menšiu) cenu porcií omnoho viac.

Čo potrebuješ:
2 baklažány (alebo 1, podľa toho, koľko toho chceš mať)
tahini pastu (v bio obchodoch, DM, alebo domácu - vysvetlím)
olivový olej
cesnak
citrón
soľ, rímska rasca (optional), čierne korenie, sladká mletá paprika

štvrtok 2. októbra 2014

Velvia summer

Na analóg fotím cca dva a pol roka. Nechcem ani vedieť, koľko peňazí som už oplieskala za vyvolanie filmov vo fotolabe a pre zachovanie môjho zdravého psyché to ani rátať radšej nezačnem. Dokopy mám 5 foťákov na film, každý z nich milujem pre niečo iné, ale samozrejme, každý z nich má aj svoje muchy. V poslednom čase si ujíždím na staručkej SMENE, pravom lomíčku (vyrobená legendary spoločnosťou Lomo v Petrohrade v roku 1952), nad ktorou som už skoro kedysi zahodila palicu, lebo fotila nap..rd. Toto leto som jej však znovu dala šancu a akoby vedela, že je to jej posledná možnosť ukázať čo v nej je, začala produkovať veľmi fajn fotky. 
Toto sú fotografie z augusta a septembra a ružovkastý odtieň im zariadil expirovaný film Fuji Velvia. Vďaka Lomoambasáda:)

Grape


Diagnóza FRK! na improvizovanom stagi na Grape, love this guys